nadpis

Pamätáš si na úplný začiatok? Čo si si vtedy myslela, že z tohto divadla raz bude? Kedy si si prvýkrát uvedomila, že z "poďme si založiť divadlo" sa stalo niečo, čo nám začne zaberať podozrivo veľkú časť života? 

Keď sme s Aďkou dostali echo, že je konkurz do nejakého novovznikajúceho divadla, tak sme si povedali, že "wow, super, prinajhoršom nás nezoberú", ale keď sme vošli do tej sály, kde sa konkurz konal a videli sme to množstvo uchádzačov a ešte tam bola aj telka a robili rozhovory s účastníkmi konkurzu, tak sme chvíľu rozmýšľali, že sa zvrtneme na päte, kým si nás nikto nevšimol ... Dobre, že sme zostali. A že to bude zaberať veľkú časť života som pocítila už po pár stretnutiach... Lebo ja to mám tak nastavené, že keď ma niečo baví, keď sa pri tom cítim dobre a vložím sa do toho, väčšinou nechcem, aby to skončilo tak skoro. Kiežby som takú výdrž, ako s divadlom, mala napríklad aj so športom :D 

Keby si mala naše divadlo opísať tromi slovami v čase, keď vznikalo, a tromi slovami dnes – aké by to boli? 

Vtedy – hravé, nesúrodé, nádejné a teraz – hravejšie, súrodejšie, nádejnejšie. 

Čo bolo podľa teba najťažšie na budovaní divadla od úplného začiatku? 

Ľudia väčšinou netušia, že za vetou "poďme si založiť divadlo" je milióndvestotisíctristopäťdesiat organizačných záležitostí, od nájdenia/získania vyhovujúceho priestoru, cez prípadné financovanie, technické zabezpečenie a najmä – ľudské obsadenie. A neviem, či najťažšie, ale určite najdôležitejšie je, aby si ľudia v tom divadle "sadli", skrátka, aby všetci v súbore boli na jednej vlne, aby boli zapálení pre cieľ, tvorbu a potom všetky organizačné ťažkosti vyblednú, keď je silný kolektív. Nám sa to, myslím, podarilo. Napriek prílivu a odlivu členov počas tých ôsmich rokov, vždy zotrvávalo zdravé jadro, na ktorom to celé stálo a stojí. A dúfam, že bude stáť aj naďalej!!! 

Bola chvíľa, keď si si povedala „Áno, toto je moje miesto!“?

Osem rokov bola Ľahostajňa „Áno, toto je moje miesto!“

Ktoré predstavenie ti najviac prirástlo k srdcu? 

Mne prirástli svojím spôsobom všetky hry k srdcu, každá bola iná, v každej som mala možnosť stvárniť iný typ postavy – ale mala som obzvlášť rada Senátora, hlavne kvôli ďalším trom alternáciám. 

Za osem rokov si zažila desiatky skúšok, predstavení, výjazdov a kríz. Ktorý moment ti zostane v hlave navždy?

Neviem vybrať jeden moment. Obzvlášť mi zostali v pamäti práve tie výjazdy, lebo keď sa s divadlom niekam putuje a je to spojené s prespávačkou, je to zároveň príležitosť na teambuilding a celé to stmeľuje kolektív oveľa viac, ako skúška na dve hodiny jedenkrát do týždňa. Keďže som bola na všetkých výjazdoch s divadlom, cítim sa mimoriadne privilegovaná a bohatá na zážitky a interný humor. Špeciálne silné pre mňa však bolo napríklad prvé predstavenie Senátora po korone, keď opäť prišli do hľadiska diváci... Alebo vystúpenie pred deckami v Rimavskej, toľko interakcií publika nečakal asi nikto. Alebo naštvať Veru Wisterovú tiež bolo fajn... A ešte hrať na nádvorí Zichyho paláca bolo veľmi príjemné.

Bola si často označovaná za "šedú eminenciu" divadla. Čo všetko sa deje v zákulisí, o čom diváci nikdy netušia?

Byť "šedou eminenciou" je najvác. Si aj organizátor, aj dôverník, môžeš vydať rozkazy, príkazy, ale keď treba prevziať zodpovednosť, môžeš povedať, že "ale však ja som len radový člen!" haha. No a diváci toho veľa netušia – vidia výstup na javisku, zaťapkajú nám, prípadne odovzdajú kvetiny alebo sa odfotíme... Ale netušia, že bezprostredne pred predstavením musí byť nejaká "zbiehačka", či technická skúška, alebo že niekedy sa stane, že niektorého z členov treba 10 minút pred predstavením telefonicky naháňať, aby vôbec prišiel odohrať :D (To sa nám, tuším, našťastie, stalo iba raz, či?) Každopádne vždy som mala rada zákulisné momenty pred predstavením, vždy sme si vytvorili atmosféru, ktorá odbúrala trému a navzájom sme sa vyhecovali k lepším výkonom... Myslím, že diváci môžu ľutovať, že nie sú v zákulisí pred predstavením. Prichádzajú o veľa.

Keby sme spýtali ostatných členov súboru, čo bola tvoja "superschopnosť" v divadle, čo myslíš, čo by povedali? A naopak – čo bola tvoja najväčšia divadelná slabosť?

Neviem, čo by povedali. Opýtaj sa ich, celkom ma to zaujíma! Ale k superslabosti viem povedať, že som nezvládala byť na ľudí zlá. Aj keď som veľmi chcela. Keď bolo treba na ľudí zatlačiť ohľadom niečoho zvyčajne dôležitého, predstavovala som si, ako sa pred nich nekompromisne postavím a suverénne poviem, čo všetko treba a kto sa má ako zachovať a keď nechce, nech sa páči, tam sú dvere – a potom som sa pred tých ľudí postavila, zmäkla a... o nekompromisnosti nebolo už ani chýru. Mám ich proste všetkých rada!

Keby si mala zostaviť rebríček troch najväčších divadelných katastrof, ktoré sme zažili, čo by v ňom bolo?

Moja obľúbená katastrofa bolo predstavenie v Čiernych Kľačanoch, kde sme mali v hľadisku s kapacitou dvesto miest obsadených presne dvanásť stoličiek, z toho šesť ľudí boli organizátori festivalu. Alebo ďalší fail bol v Turnove (ČR), kde počas nášho predstavenia odišiel jeden porotca a už sa nevrátil. Možno sa hľadá dodnes. A tretiu "katastrofu" mám takú skôr osobnú - že som nikdy neprerazila tak vysoko, aby ma skontaktoval do svojej tvorby slávny influencer Mojmír Pé, ale teda to sa Ľahostajne vlastne ani netýka.

Bol v divadle niekedy moment, keď si mala chuť skončiť ešte pred týmto odchodom? Čo ťa vtedy udržalo?

Ani nie. Vety typu "sa na to všetko môžem zvysoka..." mi občas prešli po rozume, keď sa niečo nedarilo, alebo keď skúšobný proces, či dochádzka členov súboru nefungovali tak, ako by mali, ale aby to vyvolávalo pocity, že hneď tu teraz zaraz končím, tak to nie. 11 Čo sme za tých 8 rokov podľa teba robili úplne zbytočne? Čo sme, naopak, mali robiť oveľa viac? To ťažko špecifikovať – divadlo a všetko okolo toho je proces. Úplne zbytočne sme možno občas skúšali málo a mali by sme to robiť viac! :D

Ktorý náš spoločný zážitok by podľa teba fungoval ako výborný námet na vlastnú inscenáciu?

Volalo by sa to "Cesta do mesta" a bol by to dobrodružný horor s prvkami antickej drámy o nočnej jazde ôsmich ľudí v jednom aute z Kurinca do Rimavskej soboty. 

Čo podľa teba drží amatérsky súbor pokope, keď už dávno nejde len o samotné divadlo?

Ľudia. Ľudia, ľudia, ľudia, ktorí sú na jednej vlne. Nemusíme byť kamaráti na život a na smrť, ale nesmieme si byť ani cudzí. Nášmu súboru sa, myslím, toto naozaj podarilo. Spriateliť sa v divadle pre divadlo.

Čo ti bude chýbať najviac?

Matej, Majka, Olinka, Miško, Maroš, Ďuďo, Majo, Slavka, Angelika, Rafka, Sofia, ...

Môžeš si zobrať jednu jedinú vec z divadla na pamiatku (človeka, rekvizitu, kostým, zážitok, hlášku alebo čokoľvek iné...) Čo by si si vzala?

Vás všetkých, aby som nemusela v meste, kam sa sťahujem, zháňať nových ľudí, keď mi napadne, že "poďme si založiť divadlo!" A ešte možno maňušku žabky z Cigánstva. Čo sa s ňou vlastne stalo?